Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /data/0/1/018be983-7635-41aa-b3d1-8c7c388842ad/mmsoft.sk/sub/hory/lib/db/db.inc.php on line 20
hory-mMSoft - Gran Sasso d`Italia
26.07.2020
Re: vrtulnik
21.07.2020
vrttulnik
13.07.2020
Re: vrtulník
12.07.2020
vrtulník
07.01.2015
Re: Vylety z MT
30.12.2014
Vylety z MT
15.07.2014
Re: Omladina
14.07.2014
Omladina
30.06.2014
Re: :)
30.06.2014
:)
22.04.2014
Re: Ako na beziacom pase
20.04.2014
Ako na beziacom pase
18.04.2014
Re: Jarna rozcvicka
16.04.2014
Jarna rozcvicka
20.02.2014
Re: Ale ale

Gran Sasso d`Italia

Taliansko 26.06.2008
Vložiť príspevokŽiadne správy155 fotiek4 dni
Deň 2345
Dátum: 17.06.2008 - 22.06.2008

Národný park Gran Sasso sa nachádza neďaleko Ríma v Apeninách. Jeho biele vápencové štíty dosahujú skoro trojtisícové výšky. Počas návštevy parku Gran Sasso sme navštívili tri vrcholy (Corno Grande 2912 m, Corno Picolo (via ferrata) 2655 m a výstup na Monte Aquila 2495 m (na trase via ferrata)).

Prvý účastníci zájazdu nastupujú do mikrobusu v Prievidzi v utorok podvečer. Na cestu, asi 1300 km dlhú, vyrážame pár minút po 18 hod a po ceste ešte naberáme ďalších cestovateľov. Pri prechode cez Rakúsko nepríjemne prší a každého asi napadla myšlienka ako bude vyzerať v Taliansku. Predpoveď pre našu cieľovú oblasť sľubuje pekné počasie, bude skutočne tak? Na zodpovedanie tejto otázky si ale budeme musieť ešte počkať. Na druhý deň sme okolo 14 hod dorazili konečne do cieľa, na horské parkovisko nad strediskom Prati di Tivo (1600 m). Apeniny nás privítali trochu menej vľúdnym počasím, všetko bolo v oblakoch. Po krátkej prestávke na občersvenie, zbaleníe potrebných vecí a výstroje na ferratu sme začali výstup na chatu. Cestou míňame voľne pohodené, pasúce sa, divé kone v blízkosti ruiny nejakej chaty. Tu je aj preto prvá neplánovaná foto prestávka. Po vyšantení sa z fotoaparátom pokračujeme ďalej chodníkom spočiatku trávnatou planinou až stanicu lanovky. Tu sa už aj ráz krajiny začína meniť. Dostávame sa do časti, ktorá už viacej pripomína skalnaté veľhory. Tie nám budú robiť spoločnosť najbližišie dni. Chodník sa kadejako kľukatí pomedzi skaly a postupne sa približujeme ku chate. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa vylepšuje aj počasie a začína to vyzerať, že predsa bude aj pekne. Po asi 2 hodinách dorazíme na chatu Rifugio Franchetti, kde máme dohodnuté ubytovanie na najbližšie tri noci.

Kedže sme mali na chate dohodnutú aj stravu (cena polpenzie sa bola pre členov OEAV 21 Eur, nečelen mal až 30 Eur) tak sme si večer vychutnávali niečo, čo pripomínalo dve pečeňovky v črievku s nejakou kukuričnou kašou. Poliate to bolo s niečim čo pripomínalo paradajkovú omáčku. Každá večera pozostávala ešte z polievky a na záver ako posledný chod bol vždy koláč. Samozrejmosťou bol krčah s vodou. Bolo celkom zaujímavé, že k druhému jedlu vždy chatár doniesol aj za košík chleba. Ten by sme ale skôr boli využili k polievke.

Corno Grande 2912 m

Ráno sa zobúdzame do krásneho slnečného dňa. Po raňajkách sa začína prvá túra. Náš dnešný cieľ je najvyšší vrch Apenín Corno Grande a poobede via ferrata na Corno Picolo. Trasa začína stúpanim do sedla nad chatou a prechádza cez jedno z mnohých snehových polí ktoré sa tu ešte pomerne často vyskytujú. Pred tým ako začneme prechádzať prvý sneh, dostávame ešte rýchlokurz čo robiť s cepínom keby sme sa náhodou vybrali firnoviskom nedobrovoľne smerom dolu. Zo sedla je nádherný výhľad do širokého okolia, dlho sa tu ale nezdržíme a pokračujeme chodníkom na Corno Grande, ktorý sa kľukatí čiastočne cez skalné suťovisko. Na jednom krátkom úseku je cesta zabezpečená pomocou natiahnutých fixných lán, miestami je treba použiť na lezenie ruky. Po prekonaní tohoto úseku sa dostávame pred jedno, pomerne ešte zmrznuté, snehové pole. Chodník by mal pokračovať na jeho druhej strane ale padlo rozhodnutie, že toto pole budeme obchádzať vrchom. Bolo preto potrebné vystúpať niekoľko metrov po skalnej sutine, až nad úroveň snehového poľa a tam po skalných platniach obísť sneh. Suť je ako sa dalo očakávať miestami trochu pohyblivá, ale zakrátko sa dostaneme nad úroveň snehu. Ako poistku Maťo natiahol lano, ktoré nakoniec nabolo potrebné ale bolo aspoň psychickou podporou. Po prekonaní tohoto úseku, nasleduje prevažne chodecký terén, miešaný s krátkymi lezeckými úsekmi až na hrebeň. Na vrchol Corno Grande sme dorazili za krásneho slnečného počasia a nádherného výhľadu do okolia. V nižších polohách sa prevaľovali oblaky, čo dotváralo zaujímavú prírodnú scenériu, po ľavej strane sa z prevaľujúcej hmly občas vykukla bivakovacia chatka. Nastal čas na relax, obednú prestávku a opaľovanie vo výške 2912 m nad morom.

Corno Picolo (via ferrata) 2655 m

Po asi hodine sme sa vrátili rovnakou cestou späť do sedla nad chatou, kde sa začína druhá túra tohoto dňa. Namierené máme na Corno Picolo. Na vrchol Corno Piccolo je možné ísť dvoma spôsobmi, jedna trasa vedie klasickým turistickým chodníkom a druhá cez via ferratu Danesi. Ako výstupovú cestu máme v plýne použiť práve ferratu, ale na jej začiatok sa dostaneme až po kratšom klesnutí zo sedla, na opačnú stranu ako bola chata. Začiatok ferraty (vybudovanej roku 1926) označuje mosadzná tabuľa. Spočiatku chodecký terén, sa rýchlo zmenil na čiastočné lezenie po skale. Po asi 15 min sme už na začiatku istených úsekov ferraty. Prvé metre sú vedené oceľovým rebríkom s fixným lanom. Po ich prechode, je už celá ferrata vedená skalou a miestami istená lanom. Bolo celkom zaujímavé pozorovať to, že niekedy boli laná na takých úsekoch kde by ich ani nebolo treba ale na úsekoch, kde by sa hodili už neboli.

Pred tým ako sme sa dostali na hrebeň bolo nutné prejsť cez jeden skalný komín, ten sa dal prekonať ale len bez batohu na chrbte, lebo bol pomerne úzky. Ferrata je miestami vedená trochu viac exponovanými úsekmi, ale nám ponúka nádherné výhľady, hlavne smerom na chatu. Opačná strana bola už zase viac v oblakoch, ktoré sa poobede vyskytovali v hojnejšom počte ako doobeda. Všetci sme asi po hodinke úspešne dorazili až na vrchol Corno Piccolo. Po krátkej prestávke a vychutnávaní krásneho výhľadu na vzdialenosť asi 10 až 20 metrov v oblakoch, sme zahájili zostup a návrat na chatu. Ako zostupovú trasu používame druhú možnú cestu na vrchol, v podobe turistického chodníka. Trasa je už prevažne chodecký terén ale s vylepšením ako prechod ďalšieho skalného komína alebo pár snehových polí. Miestami pozvoľne chodník klesá ale v zápätí stratené metre naberáme lezením strmo po skale hore. Na záver nás už čakal len bonus v podobe výstupu do sedla nad chatou po chodníku plnom skalnej sute, ktorej je tu miestami celkom dosť. Koniec dňa na chate

Záver dňa sme už strávili posedávaním na chate a vychutnávaním večere ktorú pripravil chatár. Tentokrát sme mali zemiakovú kašu s vypraženým údeným syrom. Polievka bola podobná ako v prvý deň, nejaká kombinácia krúpov a fazule. Bola ale veľmi chutná, na záver ako posledný chod bol samozrejme koláčik.

Po večery sme ešte posedávali v jedálni chaty a rozprávali kadejaké príhody s cestovania a tak podobne trávili voľný čas. Chata bola úplne prázdna a tak sme mali celkom príjemnú súkromnú atmosféru.

Druhé ráno na chate nás privítalo rovnako krásnym slnečným počasím ako predchádzajúci deň. Dnes je v programe výstup na Monte Aquila s prechodom cez via ferratu Brizio. Táto časť Apenín je charakterom krajiny odlišná ako sme mali možnosť spoznať prvý deň. Vápencových štítov je menej, v pozadí vyčnieva len Corno Grande, charakter krajiny pripomína skôr Fatru alebo Západné Tatry.

Pekné počasie pravdepodobne blahodárne pôsobilo aj na chatára, lebo dohodnuté raňajky meškali. Tak ako všetka strava, aj raňajky boli bohaté, ale rovnaké každý deň. Na výber sme dostali vločky s mliekom a kávou, alebo maslo, lekvár, med, nutelu nejaké sušienky a chlieb. Vybrať si bolo určite z čoho. Tiež bol k dispozícii aj čajník s teplým čajom, káva alebo ovocný džús. Neskôr sa mi podarilo zistiť, že Taliani (alebo aspoň jeden) si nalejú čaj, alebo kávu s mliekom do misky a tam namrvia tie keksíky čo boli pribalené v košíku. Túto variantu som ja ale neskúšal.

Monte Aquila 2495 m

Výstupová trasa je naplánovaná s prechodom cez ferratu Brizio a neskôr už klasickým turistickým chodníkom. Podobne ako v predchádzajúci deň sme po raňajkách museli vystúpiť do sedla nad chatou. Nástup na ferratu bol podobne ako prvý deň, až po kratšom zostupe zo sedla na opačnú stranu po suťovom chodníku. Pri zostupe je treba dávať pozor kde sa chodník rozdeľuje, lebo odbočenie nie hneď ľahko viditeľné. Chodník pokračoval traverzom svahu po ktorom sme zostupovali, miestami prechádzal pevnou skalou, miestami skalnou sutinou. Keďže zima v horách bola pomerne tuhá a nemohlo to byť len také jednoduché dostať sa na začiatok ferraty, tak boli aj na tejto strane miestami firnoviská. Prechod cez ne bol spočiatku taký nevinný, ale čím ďalej, tým to začínalo byť viac náročné. Niektoré sa dali obchádzať po okraji, kde už bol pri skale sneh roztopený, niektoré sme prechádzali cez vysekané stupky priamo cez firmovisko. V jednom mieste boli pod snehom aj istiace prostriedky aby sme mohli vyliezť na chodník ktorý pokračoval o pár metrov vyššie. Tu sme mohli použiť všetky naše skúsenosti pri pohybe v takomto type hôr. Preliezli sme to z Maťom asi štyria, potom Maťo natiahol lano, hlavne pre našu ženskú časť výpravy. Pri troche opatrnosti sa to ale dalo zvládnuť aj bez neho.

Ako špecialitka na záver, pred nástupom na ferratu, bolo pomene rozsiahle firmovisko, ktoré končilo cez snehový most na rímse, kde sme sa potrebovali dostať. Tam bol už začiatok istenej časti ferraty. Pokiaľ sme sa obliekali do výstroje, Maťo prekopával stupy aby sa dalo prejsť. Ako sme tu tak čakali, tak zospodu z doliny sa vyťahovali oblaky. V tom ako sa pozerám dolu smerom do doliny, som zbadal niečo podobné ako dúha. Ale nebola to dúha, ale vidmó, moje prvé v živote. Takže ako sa vraví predpovedalo šťastie, ktoré sa celkom na prichádzajúci prechod hodilo. Zatiaľ sa Maťovi podarilo prekopať až na rímsu a zafixovať lano. Postupne sme začali prechádzať cez toto snehové pole, ako vždy s cepínom v pohotovosti. Pôvodne mal na túto rímsu viesť rebrík, ten bol ale celý pod snehom, po okraji snehového poľa bola jama hlboká okolo 5 metrov.

Prekonaním tejto prekážky, už začala istená časť ferraty. Prevažná časť je vedená skalou, dobre zaistená fixným lanom. Je jasne viditeľné, že táto ferrata je využívaná menej ale tiež bolo vidieť snahu o jej udržiavanie v použiteľnom stave. Časť istenia bola už pomerne nová, hlavne v záverečných úsekoch bez snehu. Ferrata Brizio vyúsťuje v sedle del Brecciaio 2506 m, kde si dávame obednú prestávku. Poobede nás už čaká len zostup zo sedla chodníkom križujúcim znovu pár firmovísk. Po zostupe sa ráz krajiny zmenil zo skalnatej, na skôr trávnatú, charakteru Roháčov alebo Fatry. Na vrchol Monte Aquila, prichádzame okolo jednej hodiny v hustej hmle. Tá sa udržala aj celý náš pobyt na tomto vrchole. Počas výstupu a aj zostupu je z chodníka dobre viditeľné Corno Grande, prechádzajúce oblaky stále zaujímavo dotvárajú prírodnú scenériu. Cesta spať prebiehala už pomerne bez komplikácii. Bol to ale výstup do asi o 300m vačšej výšky ako bolo sedlo nad chatou a samotná Monte Aquila. Po prechode už asi posledným firmoviskom na tejto trase sa napojíme na zostupovú trasu z Corno Grande, ktorou sme sa vracali na chatu aj predchádzajúci deň. Snehové pole, ktoré bolo v prvý deň zamrznuté a ktoré sme obchádzali už bolo teraz možné prejsť.

Večerný relax na chate

Po návrate na chatu nás prekvapil zvýšený ruch. Keďže bol piatok poobede, tak na chatu vyšli aj ďalší Taliansky turisti, ktorý tu aj nocovali. Takže poslednú noc bola chata narozdiel od predchádzajúcich, úplne plná. Záver dňa som strávil vyhrievaním sa na terase chaty a sledovaním horolezcov, ktorý liezli na Corno Picolo. Bolo to celkom ako sledovať program v televízii. Na siedmu sme mali dohodnutú večeru, ktorá sa celkom rýchlo v nás aj stratila. Boli nejaké opečené párky alebo niečo medzi párkom a klobásou a zemiaková kaša. K tomu celkom zaujímavá polievka z cíceru a nejakých, asi gaštanov, bola taká nasladnutá, zaujímavej chute ale dalo sa to ziesť. Samozrejme nechýbal na záver koláč.

Návrat domov

V sobotu nás už čakal len zostup k mikrobusu a cesta domov. Celé doobedie bolo krásne a slnečné, tak som si zostup aj náležite vychutnali, fotil som si to čo nebolo vidieť pri ceste hore a kochal sa krásnou prírodou Apenín. Cestou zase obchádzame aj voľne pohodené a pasúce sa kone, na planine pri zrúcanine nejakej chaty.

Cestou späť bola ešte plánovaná zastávka v Aquile, na pláne bola prehliadka mesta a pizza. Slnko ale núnavne vyhrievalo všetko čo sa dalo a tak prehliadku som degradoval na prechádzku po tieni. Posledná bodka v programe a zastávka v Taliansku bolo kúpanie v Jadranskom mory. Voda bola príjemne teplá a celkom dobre padlo sa takto vymáčať po dňoch strávených na horách. Po tejto bodke, už nasledovala len dlhá cesta mikrobusom na Slovensko, kde sme dorazili približne o 8 hodine do Bratislavy. Krátka dovolenka a relax je za nami, teraz už len ostáva sa tešiť na niečo podobné v zas v budúcnosti.

>> <<